Z histórie troch druhov hádzanej v Bratislave

Nemecká hádzaná, ktorá sa k nám dostala z Rakúska, sa vyvinula zo starších loptových hier v Nemecku, bola fyzicky náročná, pretože sa hrala na väčších plochách podobných futbalovým ihriskám. Prvé pravidlá sa ujali v Nemecku v roku 1917, kedy bol zohraný premiérový oficiálny zápas. O dva roky neskôr bola hra prenesená priamo na futbalové ihriská aj s využitím futbalových brán, pričom počet hráčov sa ustálil na jedenásť. Hru praktizovali prekvapujúco zozačiatku ženy, vzhľadom na stúpajúce nároky na fyzickú kondíciu a dynamiku sa jej s odstupom času stále viac zmocňovali muži. Nemecký handbal sa do Bratislavy dostal v polovici 20-tych rokov 20. storočia, prerazil však až v prvej polovici 40-tych rokov 20. storočia. Hra bola podobná futbalu a výstižne ho volali aj ručný futbal. Na bratislavských futbalových ihriskách ho hrávali predovšetkým muži , na rozdiel od 20-tych rokov, keď táto hra bola doménou žien. Súťažnú podobu nadobudla v roku 1942, keď bol ustanovený Slovenský handbalový sväz (SHbS) premenovaný vo februári nasledujúceho roka na valnom zhromaždení v reštaurácii Smíchovský dvor na Slovenský sväz hádzanej (SSH). Podporné stanovisko vyjadril handbalu aj riadiaci orgán slovenskej telovýchovy a športu po roku 1939 Slovenská ústredná športová rada. Podľa vyjadrení jej členov mal tento orgán veľký záujem na rozvoji handbalu na Slovensku. Už v roku 1936 bol handbal, ako medzinárodná hádzaná s jedenástimi hráčmi, súčasťou programu olympijského turnaja v Berlíne a o dva roky neskôr usporiadala metropola Bavorska aj I. majstrovstvá sveta v tomto športovom odvetví (a zároveň už aj v medzinárodnej hádzanej so siedmimi hráčmi). Začiatkom júla 1942 sa uskutočnil v Bratislave prvý handbalový turnaj u nás za účasti mužstiev nemeckej menšiny DSK (Deutscher Sportklub) a FS (Freiwilliger Schutzstaffel) slovenských ŠK Bratislava a ŠK Slovan Bratislava.

V prvých rokoch 20.storočia vytvoril pražský učiteľ telesnej výchovy Antonín Krištof pravidlá vtedy novej športovej hry, akejsi protiváhy futbalu. Vychádzal z dvoch starších viac-menej spoločenských hier s názvami „vrhaná s přenášením“ a „cílová-terčová“, pričom vniesol do nich športový charakter. V roku 1907 založil spomínaný pán športový krúžok Házená Praha, dva roky nato vydal prvé pravidlá a hra sa rozšírila aj na Moravu. Česká hádzaná sa na územie Slovenska dostala až po skončení prvej svetovej vojny už s mierne upravenými pravidlami, autorom ktorých sa stal v roku 1918 Jaroslav Tratina. Zatiaľ čo v období monarchie sa v Čechách pestovaniu hádzanej venovali predovšetkým muži, po I.svetovej vojne sa situácia zmenila v prospech žien. To, že česká hádzaná bola spájaná so slabším pohlavím, platilo aj pre Slovensko a aj pre Bratislavu, ale treba skonštatovať, že na Slovensku nedosiahla česká hádzaná nikdy širšiu členskú základňu a jej špička bola veľmi úzka.

Hádzaná so siedmimi hráčmi je hra, ktorá má pôvod v Dánsku, kde ju uviedol v roku 1898 pre svojich žiakov učiteľ Holger Nielsen. Na Slovensku začala účinkovať na konci 40-tych rokov a najmä v prvej polovici 50-tych rokov 20. storočia. Prvý turnaj v medzinárodnej hádzanej so siedmimi hráčmi bol na Slovensku zohraný v Bratislave v roku 1948. Moderná rýchla a dynamická hra okamžite upútala pozornosť aktérov i verejnosti a presadzovala sa stále viac na úkor ďalších dvoch konkurenčných modifikácií (českej hádzanej a nemeckej hádzanej s jedenástimi hráčmi), strácajúcich postupne hádzanársky dych... (prevzaté a upravené z článku "Z vývoja hádzanej: česká - handbal - moderna" od PhDr.Igora Machajdíka, Národné športové centrum, 2015)

Začiatky modernej hádzanej v ŠKP Bratislava

Zrod hádzanej so siedmimi hráčmi v Telovýchovnom klube Národnej Bezpečnosti (TKNB) je úzko spojený so začiatkom povojnovej hádzanej na Slovensku. Už na jeseň roku 1946 Ľuboš Zeman, jeden z najagilnejších propagátorov tohto športu v Bratislave, navštívil pplk. Fr. Lipku a dohodol s ním utvorenie hádzanárskeho oddielu v čele s Jozefom - Ladislavom Petrovičom. Tajomníkom sa stal Michal Hrebíček a funkciu trénera prevzal Ľuboš Zeman.

Zo začiatku mal oddiel len družstvo žien, ktoré sa už v roku 1947 stalo majstrom Slovenska. V súťažnom ročníku 1948-49 ženy tento úspech zopakovali a vybojovali si účasť v novoutvorenej celoštátnej lige. Na jeseň 1947 založili v TKNB aj družstvo mužov, ktoré o rok neskôr preradili do celoslovenskej ligy. V roku 1948 sa klub premenoval na Sokol ZNB. Mužstvo trénovali striedavo Ľ. Ronč a I. Farkaš. K štandardným hráčom patrili: Ružička-Šiška, Ronč-Koroptvička, Umysa-Farkaš a neskôr ešte Belovič (predseda oddielu v roku 1949-50), Trsťan, Zajac a známy basketbalový reprezentant ČSR Milan Maršalka. V roku 1951 sa klub premenoval na Sokol Červenú hviezdu. Záujem mužov o hádzanú poklesol a mnohí prešli do iných oddielov. V Bratislave totiž hrali v tom čase muži hádzanú v Cvernovke, Meopte, Kotve, Zdroji, VŠ, Spartaku Kovosmalt Petržalka a v Slovane Bratislava. Činnosť hádzanárskeho oddielu začala stagnovať.

Výrazný obrat v hádzanej k lepšiemu nastal v roku 1959, keď hádzanári Kovosmaltu Petržalka prestúpili vtedy už do Červenej hviezdy (ČH) Bratislava. Od tej doby sa datuje rozmach hádzanej v ČH. Muži, ktorí v tom čase hrali v 2. lige, si v Petržalke v areáli futbalového štadióna svojpomocne vybudovali antukové hádzanárske ihrisko a pod vedením trénera Grossa v sezóne 1959-60 postúpili do 1. ligy. Po posilnení hráčmi Slovana Bratislava v sezóne 1963-64, sa hádzanársky oddiel ČH zaradil medzi najväčšie v republike. Trénerom sa stal Zdeno Jašek. Ďalšou fázou v činnosti oddielu bolo vytvorenie dorasteneckých družstiev chlapcov a dievčat, ktoré sa čoskoro prebojovali medzi popredné celky v celoslovenskej lige.

Postupne sa však ukázalo, že jeden oddiel nedokáže zabezpečovať taký veľký počet hráčov a hráčok. A tak bolo rozhodnuté, že v ČH zostanú iba muži a dorastenci. Ženy a dorastenky prešli do bratislavského Slovnaftu. V Červenej hviezde v tom čase pôsobili skúsení funkcionári: Mráz, Lukáč, Koutný, Klčo, Sulo, Gross, Madara, Dr. Hájek, Frťala a ďalší. Trénermi postupne boli: Gross, Jašek a Kuchyňka.

Hviezdy hádzanárskeho neba

V sezóne 1959-60 postúpili hádzanári ČH Bratislava z C skupiny 2.ligy do 1.ligy s bilanciou stretnutí: 22 19 0 3  415:254. O tento historický úspech sa pričinili: brankári: Bulík, Breuer, hráči: Čaniga/104 gólov, Čáp/76 gólov, Uhlík/36, Keleši/31, Polák/30, Hanzlík/29, Kvetňanský/22, Ambruš/20, Tkáč/14, Gregor/14, Berta/11, Nádaský/6, Malý/5, Ciccuto/5, Baňár/4, Čemuška/4, Janošec/2, Muller/2. Po ročnom účinkovaní v najvyššej súťaži však vypadli a v ďalšom období sa pohybovali striedavo na špici 2.ligy alebo chvoste 1.ligy.

Ústrednou postavou tohto obdobia bol Ladislav Gross. Bol predovšetkým výborný rozhodcom, zapáleným organizátorom a trénerské remeslo bral skôr ako zábavu i keď z hádzanej mnoho vedel a bol dobrý kouč. Aby mohol zároveň trénovať i vo Viedni, v závere jeho pôsobenia v ČH ako tréner oficiálne figuroval hráč Jozef Čaniga. Po štyroch sezónach v roku 1963 Grossa na trénerskom poste vymenil Zdeno Jašek,. Vo svojej práci čerpal z poznatkov z odbornej literatúry a zahraničných prameňov. Prejavil sa ako erudovaný tréner, ktorý dokázal hádzanársky tréning urobiť pestrým a veľmi zaujímavým. V sezóne 1963-64 boli ČH Bratislava pridelené vojenské miesta v športovej rote. Prvým vojakmi-hádzanármi boli František Bako, Július Harbulák, Štefan Jevčák. Neskôr okrem 4 vojenských získali hádzanári pre športovcov i 2 inštruktorské miesta, čím sa začala fáza „socialistického profesionalizmu“. Po krátkej ére, keď hádzaná bola iba záujmovou činnosťou viacerých nadšencov, sa tak hádzaná stala skutočne rezortným športom. Pre hádzanú v ČH bolo od začiatku typické, že v mužstve každoročne dochádzalo k výrazným hráčskym pohybom.

Prvým profesionálnym trénerom v ČH bol Jozef Kuchyňka. V postupnej profesionalizácii mužstva zaviedol systém a dôsledný denný režim. Bol trénerom, pod vedením ktorého hádzanári ČH stabilizovali svoju výkonnosť a na dlhšie obdobie sa etablovali v 1.lige. Na začiatku 70-tych rokov, v závere svojho nepretržitého sedemročného pôsobenia (do funkcie trénera sa neskôr ešte niekoľkokrát vrátil), sformoval základy najúspešnejšieho mužstva v histórii hádzanej ČH. To potom pod vedením Ladislava Šestáka, ktorý do Bratislavy prišiel z Prešova, za prispenia Františka Bulíka v roku 1973 vyhralo Slovenský a Československý pohár, získalo prvý majstrovský titul a v sezóne 1973-74 si úspešne počínalo i v medzinárodnej pohárovej súťaži PEM (semifinále). Následne pod vedením Františka Baka hádzanári ČH Bratislava získali v lige primát ešte dvakrát (1974-75 a 1975-76).

Chod oddielu zabezpečovala plejáda dobrovoľných funkcionárov. Alexander Lukáč, Dušan Koutý, Dušan Klčo, Ján Sulo, Ladislav Klein, Jozef Madara, Milan Chudovský, MUDr. Július Hájek, MUDr. Michal Ondrkal, MUDr. Peter Bruha, František Harna, Hynek Mrázek, Štefan Sedláček. Vyvrcholením starostlivosti štátu o šport bolo zriadenie Strediska vrcholového športu FMV v roku 1974. Jeho prvým náčelníkom sa stal Ing. Július Beňa-Gajdoš, hádzanú dostal na starosť Ing. Gabriel Haško.

prehľad úspechov štátnej reprezentácie a účasť hráčov ČH/ŠKP Bratislava:

• Olympíjske hry - hádzaná mužov
  
• Majstrovstvá sveta v hádzanej mužov
• Majstrovstvá Európy v hádzanej mužov

• Olympíjske hry - hádzaná žien
  
• Majstrovstvá sveta v hádzanej žien
• Majstrovstvá Európy v hádzanej žien